Nechcem vydávať to isté len v inej farbe

Pýtal sa Jakub Pavlovský

 

Keby mohla, tak by študovala nejaký nepoužiteľný odbor, napríklad literárnu komparatistiku, ale praktická časť jej osobnosti ju naviedla na cestu, ktorá ju aj uživí. Predtým, ako sa pustila do vydávania kníh v Inaque [inak], skoro desať rokov pôsobila v Luxembursku ako prekladateľka v európskych inštitúciách. S vydavateľkou Aňou Ostrihoňovou som sa rozprával cez Skype.

 

Ako ste sa stali vydavateľkou?

 

V roku 2009 sme začali s kamarátmi vydávať internetový časopis Inaque, ktorý bol zameraný hlavne na knižné recenzie. V tej dobe sme všetci žili v zahraničí a recenzovali novinky, ktoré vyšli v tamojších jazykoch. Mysleli sme si, že to môže byť aj inšpirácia pre slovenských vydavateľov, pretože naše recenzie boli skôr také lektorské posudky. Po návrate domov sme si nakoniec  v roku 2012 založili vlastné vydavateľstvo. Neskôr sa rozdelilo na dve časti a jedna z nich zostala mne. Nebolo mojím snom stať sa vydavateľkou, ale v postate sa to tak vyvinulo a som spokojná.

 

Z koľkých jazykov prekladáte a prečo práve z týchto?

 

Prekladám z angličtiny a francúzštiny, pretože tieto dva jazyky som vyštudovala spoločne s prekladateľstvom. Zo všetkých vydavateľských činností ma naviac baví práve prekladanie. Viac prekladám z angličtiny, ale iba preto, že prekladový priestor je veľmi anglocentrický. V Inaque sa ale snažím, aby to nebolo iba o anglickej literatúre.

 

Koľko kníh už v Inaque vyšlo?

 

Tento rok sme sa dostali k stodvadsiatemu titulu. Kedysi som si myslela, že keď vydám sto kníh, tak to zavriem a poviem si, že už je čas ísť do dôchodku. To bola taká naivná predstava, aby vydavateľstvo prežilo, treba neustále vydávať nové knihy, pretože kníhkupectvá sa zásobujú predovšetkým novinkami, málokedy majú priestor na to, aby držali knihu päť šesť rokov, hoci by sa možno predávala.

 

Ako sa vám darí dostávať knihy do povedomia?

 

Mám pocit, že ide o postupné budovanie značky, udržiavanie kontinuity. Máme štyri edície, tak ľudia môžu počítať s tým, že tu chceme zostať a sústrediť sa na tieto oblasti. Knihy nie sú len občasným výkrikom do tmy.

 

Hovorili ste o edíciách, aké to sú?

 

Edícia Pandora sa sústredí na autorky, ide o pohľad na ľudskú existenciu ženskými očami, väčšinou súčasná literatúra, ale aj niečo, čo je podľa mňa neprávom zabudnuté. Avšak zisťujem, že sa príbehy najmä zo šesťdesiatych rokov nestretávajú s takými ohlasmi, pretože čitatelia a čitateľky sú naučení na istý typ literatúry. Všetko sa postupne vyvíja – aj naše čitateľské návyky a očakávania. V každom prípade je zaujímavé sledovať to. Ďalej máme edíciu La Pomme, knižky v malom formáte, ktoré ťažko žánrovo zaradiť – buď sú to články, prepísané prednášky, často sa v podtitule objavuje slovo „manifest“. Potom je to edícia Apostrof, ktorá nie je úplne jasne žánrovo vymedzená, hoci v nej vychádzajú najmä súčasné „spoločenské romány“. A nakoniec edícia Short, ktorej názov napovedá, že ide o kratšie formy – poviedky a novely.

 

Vaše knihy sú na prvý pohľad veľmi špecifické. Bolo ťažké nájsť jednotný dizajn?

 

Od začiatku som hľadala nejaký jednoduchý vizuálny kľúč, ktorý by však grafický dizajn výrazne neobmedzoval. Začala som spolupracovať s Barborou Šajgalíkovou, s ktorou sme si porozumeli, dávam jej voľnú ruku. V dizajne existujú trendy, takže spoločne sa snažíme nájsť strednú cestu medzi niečím odvážnejším, ale zároveň v životnom cykle knihy dostatočne trvácnym.

 

O čo predovšetkým vám ide, keď sa rozhodujete, akú knihu vydáte?

 

Ide o to, či kniha nejakým spôsobom zapadá do celkového konceptu vydavateľstva, pričom nechcem vydávať stále to isté len v inej farbe.

 

Vy ste slávnu Geniálnu priateľku vydali skôr, ako vyšla v Česku, že?

 

Elenu Ferrante som chcela vydať ako jednu z prvých kníh, teda pred 2013, keď vyšla Geniálna priateľka v angličtine, pretože film Dni opustenia som videla niekedy v roku 2005 na filmovom festivale. Vtedy som zistila, že je to adaptácia románu, tak som si ho prečítala, a zamilovala som sa do Eleny Ferrante. Vo francúzštine bol vtedy dostupný aj jej debut Zraňujúca láska. Keď však v češtine vyšla kniha Dni opustenia, veľa ľudí nebolo takých nadšených ako ja. V každom prípade len vidno, nakoľko sa literatúra a jej vnímanie za uplynulých desať rokov zmenili. Keď postupne začali vychádzať knihy Eleny Ferrante v slovenskom preklade, stretli sa na Slovensku s obrovskou odozvou.

 

Aké nové knihy chystáte?

 

Veľmi sa teším na knihu esejí Zadie Smith s názvom Voľnosť, sú to texty o literatúre, hudbe, filmoch a fotografiách. Je to jedna z autoriek, voči ktorej nemám žiadny kritický odstup, je pre mňa zaujímavá a prečítam si naozaj všetko, čo napíše. Má úžasný dar opísať svet v jeho celistvosti, ako čitateľke mi nevnucuje nijaké delenie, žiadny lepší či horší postoj, zapisuje svoje myslenie, a napriek tomu, že nezjednodušuje, jej texty sú priezračné. Chystáme aj titul Znova Olive od Elizabeth Strout, ide o pokračovanie úspešného románu Olive Kitteridgeová, za ktorý autorka získala Pulitzerovu cenu. Vrátiť sa do Maine spolu s Olive je ako vrátiť sa domov.

Tento rozhovor vyšel ve 38. čísle magazínu Lógr s tématem Nefér trade. Objednat si jej můžete v našem e-shopu.